Nosenie

Pri prechádzke slovenskými mestami a obcami ste si určite všimli čoraz viac rodičov, ktorí svoje dieťa namiesto tlačenia v kočíku nosia v šatke či nosiči. Môže sa zdať, že nosenie je len jedným z mnohých módnych vĺn v starostlivosti o dieťa. Pravda je však úplne iná.

Nosenie ako spôsob starostlivosti o malé dieťa je také staré ako človek sám. Ak veríte, alebo aspoň akceptujete, že sa človek vyvinul z opice, pochopíte kde má nosenie svoj pôvod. Mláďatá primátov sa totiž od narodenia držia pevne svojej matky, ktorá dokáže naplniť všetky ich potreby. Matka poskytuje zasýtenie v podobe materského mlieka, telesný kontakt, teplo, ochranu a bezpečie. Ak sa mláďa ocitne bez matky, spustí neutíchajúci plač, ktorým sa snaží matku znova privolať.

Keďže je človek evolučne príbuzný s opicami, spôsob starostlivosti pravekého človeka o potomstvo sa nezmenil. Bábätká a deti boli do určitého veku a stupňa samostatnosti nosené dospelými jedincami, ktorí tak dieťa chránili pred predátormi. Súviselo to aj s nomádskym spôsobom života, nakoľko bol človek spočiatku zberačom plodov. K usadeniu človeka došlo len pred približne 10 000 rokmi, kedy sme začali pestovať prvé kultúrne rastliny. S usadením človeka súvisia aj zmeny v starostlivosti o deti, ktoré už bolo možné ponechať s dospelými jedincami v prvých usadlostiach. Napriek tejto zmene potrebujú byť všetky deti od narodenia nosené, pretože sú stále evolučne nastavené na kontaktný spôsob starostlivosti. Z pohľadu evolúcie je 10 000 rokov akoby jedným naším dňom. Určite uznáte, že biologický program nosenia porovnateľný s komplexnosťou programu Windows nikto zvládne "preprogramovať" za taký krátky čas.

Podobnosť opičích a ľudských mláďat čo sa týka plaču, potreby nosenia a ochrany si všimol aj profesor Hassenstein, ktorý v roku 1970 zaviedol typológiu mláďat cicavcov. Rozlišuje pritom mláďatá behavé, hniezdonosné a nosivé. Ľudské mláďatá boli dlhú dobu považované za hniezdonosné, z čoho vychádzal aj prevažujúci spôsobo starostlivosti o deti v posledných storočiach. Pre hniezdonosné mláďatá je typické, že sa rodia hluché a slepé. Po narodení potrebujú teplo hniezda, kde v tichosti čakajú matku, ktorá sa vydáva hľadať potravu. Typickým príkladom hniezdonosných mláďat sú napríklad šteniatka.

Ak si teraz predstavíme novorodenca, zistíme, že jeho zaradenie k hniezdonosným mláďatám je chybné. Novorodenec pri narodení počuje a síce nejasne, ale predsa len vidí. Okrem toho sa dieťa na rozdiel od iných cicavcov rodí holé, nemá srsť, ktorá by ho zahriala a najlepším poskytovateľom tepla je práve preto matka. Pri odlúčení od matky dieťa volá matku plačom a rozťahuje rukami, pretože sa snaží o ňu zachytiť. Novorodenec prežíva odlúčenie od matky ako život ohrozujúcu situáciu a prežíva obrovský strach. Navzše, materské mlieko dokáže bábätko zasýtiť len na krátky čas, takže matka nemôže, a v dnešnom modernom svete ani nemusí odísť a hľadať potravu. Všetky reflexy, ktorými dieťa od narodenia disponuje, sú uspôsobené na to, aby bolo dieťa v tesnom telesnom kontakte s matkou. Dlhodobé odlúčenie od biologickej matky negatívne vplýva na psychický, fyzický a sociálny vývoj dieťaťa.

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia to na základe pozorovaní zistil profesor Harlow. Harlow študoval správanie opičích mláďat, ktoré boli hneď od narodenia odlúčené od matky. S použitím drôtenej a plyšom potiahnutej atrapy matky a striedaním umiestnenia fľaše s mliekom u týchto dvoch atráp došiel k záveru, že telesný kontakt je u mláďat dominantnejšou potrebou. Okrem toho zaznamenal, že opičiky so skúsenosťou ranej separácie vnímajú telesný kontakt ako nepríjemný a stresujúci. Opičky boli asociálne, trpeli sebapoškodzovaním a voči iným jedincom sa správali agresívne.

Viac o tejto štúdii a aplikácii poznatkov na deti nájdete v nasledovnom videu. Jeho kvalita je žiaľ veľmi zlá (darmo, v sedemdesiatych rokoch o HD nechyrovali), obsah však zásadne zmení Váš pohľad na starostlivosť o deti.